O našich prameňoch
Liečivá voda
Našim predkom už v dávnej minulosti bolo dobre známe, že mnohé prírodné zdroje vody, najmä minerálne a termálne, majú liečivé účinky. Podľa niektorých archeologických nálezov môžeme s istotou usudzovať, že už príslušníci rôznych kmeňov prvotnopospolnej spoločnosti postupne poznávali liečivé účinky prirodzených minerálnych vôd, hlavne náhodnou skúsenosťou, ale i na základe bohatej ľudovej múdrosti a neskôr i lekárskej vedy. Minerálne a termálne vody vo svojej prírodnej forme sa stali všeobecne uznávanými liekmi, ktoré sa v mnohých prípadoch s úspechom používajú už viac storočí. Z tohto dôvodu boli zaradené medzi liečivé práve tak ako ostatné liečebné prostriedky, lieky chemického alebo biologického charakteru. Faktom je, že liečivé účinky minerálnych a termálnych vôd pri kúpaní a pití sú všeobecne známe, avšak vlastné príčiny týchto účinkov sú naďalej predmetom skúmania.
Používanie prírodných liečivých vôd na kúpanie i konzumné účely má medzi ľuďmi prastarú tradíciu a siaha do začiatkov jeho predhistorického života. Liečba minerálnymi vodami je vlastne taká stará ako ľudstvo samo. Ľud si niekedy dávno, ešte na úsvite dejín ľudskej spoločnosti, liečivé pramene chránil ako zvláštny prírodný dar a uctieval si ich ako posvätné miesta. A vyliečení ľudia skladali chválospevy na liečivé vody a ich pramene. Takéto chválorečenia sú známe aj o prameňoch na Sliači. S najstaršou písomnou zmienkou o týchto prameňoch sa stretávame v období vlády Belu IV., ktorý v roku 1243 povýšil Zvolen na slobodné kráľovské mesto. V opise hraníc a okolia zvolenského panstva sa uvádzajú aj minerálne pramene, ale bez bližšej špecifikácie. A je viac ako isté, že tieto pramene poznali ešte ďaleko skôr prví osadníci rybárov a hájnikov (dnes územie mesta Sliač), ktorí osídlili toto územie od konca 7. do 9. storočia, o čom svedčia aj archeologické nálezy.
1478
V roku 1478 k týmto prameňom prišiel kráľ Matej Korvín so svojou manželkou Beatrix a početným sprievodom a vyskúšal, či dobré chýry o vode a prekrásnom prostredím sú pravdivé. Rybárskymi teplicami a ich okolím sa kráľ nesklamal a údajne zdôraznil – tu by sa mali postaviť kúpele ku prospechu nemocných mojej krajiny.
Slová chvály a uznania sliačskym prameňom vyslovovali mnohí návštevníci rôznych spoločenských stavov z celého Uhorska. Boli aj takí, ktorí už na sklonku 18. storočia liečivé účinky sliačskych prameňov opisovali a vychvaľovali v rôznych prácach a knihách. Najúctivejšie však velebí sliačske pramene minerálnych vôd ich častý návštevník, olomoucký starosta JUDr. Richard Fischer vo svoje knihe „Sliačska poesie“ z roku 1933, ako aj v ďalšej jeho básnickej tvorbe. Podobne pochvalne sa vyjadrovali aj ďalší užívatelia minerálnych vôd, ktorí sa tu takmer každoročne liečili.
Liečivé účinky sliačskych minerálnych vôd, spôsobované ich fyzikálnymi, chemickými a inými vlastnosťami, patria k tým, ktorým bola v minulosti, ako aj dnes, venovaná zvýšená pozornosť geológov, balneotechnikov, hydrológov a odborníkov z oblasti chémie a medicíny. Starostlivo sa pozorujú chemické prvky a zlúčeniny rozpustené vo vode, ktoré robia tieto vody liečivými.
Je známe, že niektoré minerálne vody sa spočiatku považovali skôr za škodlivé než liečivé, ba často až životu nebezpečné, a to najmä svojimi dusivými výparmi, plynmi, zvlášť kysličníkom uhličitým, sírovodíkom a podobne, ktoré sa z nich počas výveru na povrch uvoľňovali. Táto skutočnosť sa stala podnetom k mnohým hrôzostrašným poverám, ktoré sa medzi ľuďmi udržali celé stáročia.
Tak tomu bolo kedysi aj priamo nad prameňmi na Sliači, kde na jednej strane výpary z tunajších minerálnych vôd usmrcovali vtáctvo a iné drobnejšie stavovce, na druhej strane však tá istá minerálna voda mimo prameňa mala blahodarný účinok na mnohé ľudské neduhy, ktoré často vyliečila. Tieto inak záhadné, protichodné javy opisujú vo svojich dielach aj mnohí významní autori, ako napríklad v polovici 15. storočia Aeneas Silvius Piccolomini, pápežský nuncius na uhorskom dvore, alebo humanista a neskorší pápež Pius II. vo svojom geografickom diele „Cosmographia“. O sto rokov neskôr známy Georgius Agricola, mešťanosta a fyzikus mesta Saská Kamenica v diele „De natura fossilium“ opisuje tieto pramene a poukazuje na ich nebezpečné až smrtiace účinky. Základné a vlastne prvé naše balneografické dielo v preklade „Rozprava o obdivuhodných vodách v Uhorsku“ z roku 1549, ktoré napísal Juraj Wernher, kráľovský radca, prefekt Šarišského hradu, opisuje Sliačske pramene minerálnych vôd aj s ich smrtiacimi účinkami.
17.storočie
V 17. storočí sa sliačske pramene spomínajú ako liečivé v rôznych úradných záznamoch, a to ako „thermal Ribarienses“ – Rybárske termálne vody. Známy slovenský vedec 18. storočia Matej Bel, rodák z neďalekej Očovej,
vo svojom významnom diele „Historicko-zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku“ v II. zväzku, vydanom v roku 1736, opisuje okrem iných aj Rybárske či Sliačske kúpele. Hovorí o mimoriadnej liečivej sile sliačskych prameňov.
Najrozsiahlejším a z odborného hľadiska najucelenejším dielom o kúpeľoch a minerálnych i neminerálnych vodách na Sliači je monografia Davida Wipachera „O Rybárskych (Sliačskych) kúpeľoch v Uhorsku“ z roku 1768. Sliačske kúpele sa totiž nachádzali v chotári obce Rybáre. Názov kúpeľov „Sliač“ sa objavuje vlastne už začiatkom 19. storočia, keď sa začínajú budovať kúpeľné budovy a udomácňuje sa pre tieto kúpele lokálny názov Sliač. David Wipacher v spomínanom diele opisuje už aj choroby, ktoré sa v jeho časoch liečili v týchto vodách.
V roku 1777 vydáva viedenský profesor J. H. von Crantz balneologické dielo „Liečivé pramene rakúskej monarchie“, v ktorom podáva okrem opisu prameňov aj chemický rozbor sliačskych minerálnych vôd. V tom čase tu už prekvitajú kúpele, ktoré majú tri kúpele vyložené doskami, zastrešené a vybavené aj s potrebným zariadením.
Berúc na vedomie, že dusivé výpary počas výveru na povrch ako prírodný jav síce považujeme za poveru, ale v skutočnosti je to dôsledok otravy plynom, a to kysličníkom uhličitým, ktorý od nepamäti unikal a doteraz uniká do ovzdušia z výveru tunajších sliačskych prameňov, najmä prameňa „Kúpeľného“ v podobe výparov o značnej koncentrácii.
Aby tento plyn neohrozil na zdraví kúpajúcich sa pacientov zvlášť v bazénoch v starom drevenom kúpeľnom zariadení, zabezpečovalo sa jeho od stránenie unikaním nad vodou spôsobom
ručným ovievaním plachtami.
Dnes
V dnešnom modernom „Kúpeľnom dome“ sa vykonáva dôsledná ventilácia prepracovaným technickým zariadením, aby mal čerstvý vzduch prístup do kúpacích miestností, a tak sa minimalizovala prítomnosť kysličníka uhličitého.
Je vhodné pripomenúť, že spomínané a donedávna tiež nebezpečné výpary zo sliačskych vôd si už dnes vieme nielen správne vysvetliť, ale aj rovnako správne využiť na základe vedeckých poznatkov vlastností týchto vôd, a to v prospech zdravia všetkých pacientov, ktorí sa tu z roka na rok úspešne liečia kúpaním v sadrovo-zemitej, silne minerálnej vode. A od prvej polovice 20. storočia sa v Kúpeľoch Sliač ako jediných
na Slovensku využíva unikátny prírodný žriedlový plyn s obsahom viac ako 98 percent prírodného oxidu uhličitého odčerpávaného priamo z „Kúpeľného prameňa“, ktorý sa používa na aplikáciu vodných liečebných procedúr. Bez ďalších úprav sa používa pre plynové zábaly a injekcie.
Ku komplexnej liečbe sa pridružoval aj celý rad faktorov, ktoré ovplyvňovali kvalitu a úspešnosť liečby, ako momenty klimatické, psychické, hygienické, fyzikálne, farmatologické a ďalšie.
Týmto stručným historickým opisom o termálnych a minerálnych vodách súvisiacich s kúpeľmi Sliač z 19. storočia dávame súčasníkom na vedomie, že už v tomto období sliačske kúpele so svojimi chýrnymi vodami budili pozornosť nielen návštevníkov, chorých zo širokého okolia, ale aj vedcov rôzneho zamerania. Táto pozornosť si našla aj patričné publikačné vyjadrenie.
Využitie minerálnych a termálnych vôd v sliačskych kúpeľoch v porovnaní s minulosťou nenecháva nikoho na pochybách, že nie len technické kúpeľné zariadenia s potrebnou technicko-spoločenskou nadstavbou, ale predovšetkým terapeutické metódy sú svojou úrovňou postavené už na celkom iných základoch, aj keď problematika hydrogeológie – balneológie si vyžaduje stálu pozornosť v záujme skvalitňovania celého komplexu liečebných procesov.
Našou snahou je prostredníctvom tejto brožúrky návštevníkom kúpeľov sprostredkovať bohaté balneohistorické reálie prameňov Kúpeľov Sliač, obsahujúce vedecké a historické poznatky takých vedeckých a lekárskych osobností, ako boli Ladislav Pražák, Juraj Hensel, Jozef Jirout, Augustín Rebro, Imrich Mišík a ďalší, obohatené o opisy pamätníkov zaznamenané a uchované v archívoch a miestnych kronikách.
MINERÁLNY PRAMEŇ „KÚPEĽNÝ“
Pramene minerálnych a termálnych vôd nad osadou Rybáre (od 19. storočia Sliač) vzbudzovali v minulosti mimoriadny záujem. Pôvodne slúžili rôznym záujmom a potrebám miestnych obyvateľov, často sa využívali na máčanie konope a ľanu. Avšak v 16. a 17. storočí sa už spomína ich liečivosť a kúpeľné využitie, aj keď sa chorí kúpali iba v prírodných podmienkach výverov týchto vôd.
Keďže začiatkom 18. storočia sa v literatúre opisujú kúpele aj s kúpeľným inšpektorom (1711), je veľmi pravdepodobné, že kúpele tu existovali už koncom 17. storočia. V roku 1777 vydáva viedenský profesor J. H. von Crantz balneologické dielo, v ktorom podáva okrem opisu prameňov aj chemický rozbor sliačskych minerálnych vôd, ktorý vypracoval v roku 1768 David Wipacher. V tom čase tu už prekvitajú kúpele, ktoré majú tri kúpele (bazény), ľavý, pravý a malý kúpeľ, vyložené doskami, zastrešené a vybavené potrebným zariadením. V tejto práci sa opisuje rozdielna teplota jednotlivých kúpeľov, a aj to, že voda sa na kúpanie v lete vraj prihrieva.
V Reváyho Veľkom lexikóne z roku 1792 sa píše, že Sliač patrí medzi najlepšie zariadené kúpele v Uhorsku. 19. storočie znamená pre Kúpele Sliač obdobie mimoriadneho rozvoja. Ich popularita rástla nielen v blízkom okolí, ale aj v celej monarchii.
Vlastné kúpele sa nachádzali v severovýchodnej časti žriedlovej oblasti v nadmorskej výške 373 m n. m. Zvolenský komitát, resp. v tom čase už Župa, dala v roku 1819 postaviť okrem jednoposchodového hotela Buda (dnes Bratislava) aj novú kúpeľnú jednoposchodovú budovu drevenú so štyrmi bazénmi: Panským, Meštiackym, Sedliackym a od roku 1825 studeným, nazývaným Ľudový, určeným pre pospolitý ľud. Teplota vôd bola rozdielna a preto sa rozlišovali samostatné pramene, hoci vývery boli z toho istého miesta. Tieto pramene a ich pomenovanie sa zachovalo až do začiatku 20. storočia, hoci kúpeľné objekty sa menili a voda sa k nim privádzala
v drevených žľaboch. Najvyhľadávanejším a najteplejším kúpeľným prameňom bol prameň v „Panskom kúpeli“. Jeho teplota bola 32 – 35 ºC. Najchladnejšia voda bola v studenom - Ľudovom kúpeli s teplotou okolo 25 – 27 ºC. Voda sa údajne aj prihrievala.
Prvé podrobnejšie fyzikálno-chemické rozbory sliačskych minerálnych vôd vypracoval v roku 1834 Dr. D. Wágner, budapeštiansky lekárnik, ktorý sa na Sliači liečil. Sú to rozbory z troch kúpeľných prameňov hornej pramennej sústavy (kúpeľné) a zo štyroch pitných prameňov dolnej pramennej sústavy. Ten istý lekárnik prednášal v roku 1842 na treťom kongrese maďarských lekárov a prírodovedcov, ktorý sa konal pod patronátom cisára Ferdinanda v Banskej Bystrici, o minerálnych vodách. Veľmi vysoko hodnotil ich fyzikálno-chemické vlastnosti. Vyslovil želanie, aby sa sliačske kúpele vybudovali ako „útočište chorých z celej Európy“.
Aj napriek týmto významným hlasom sa sliačske kúpele v 1. polovici 19. storočia patrične nerozvíjali, pretože vtedajší vlastníci nemali veľký záujem na rozvoji kúpeľov. Oživenie do sliačskych kúpeľov priniesol a najväčšiu zásluhu na ich rozvoji mal J. A. Lenoir, viedenský továrnik, ktorý odkúpil kúpele v roku 1880. J. A. Lenoir sa postaral o novú balneologickú úpravu kúpeľných prameňov, ich nové zachytenie, zmodernizovanie kúpeľnej budovy, zároveň budoval hotely, reštauroval staré. Urobil aj rozsiahle parkové úpravy, aby spríjemnil chorým pobyt na Sliači. Dal urobiť aj podrobný rozbor sliačskych vôd a v roku 1889 aj odborný geologický posudok dôležitý na presadenie legálneho ochranného pásma pre kúpele. Tento posudok obsahuje opis nielen výverovej oblasti, ale aj širokej žriedlovej oblasti. Je to prvý najdokonalejší posudok o geológii tejto oblasti a podáva nám dosť podrobne súčasný stav kúpeľov a prameňov na Sliači. Opisuje dôležitú skutočnosť, že podľa nariadenia Ministerstva vnútra č. 19422/VIII – 1889 boli sliačske minerálne vody uznané za liečivé. Aj vďaka týmto opatreniam sa podstatne zvýšila popularita kúpeľov v polovici 19. storočia, o čom svedčí aj veľa významných mien návštevníkov, ktorí sa sem prichádzali liečiť.
Po rozdelení Rakúsko-Uhorskej monarchie a po skončení prvej svetovej vojny prevzal Československý štát správu nad týmito kúpeľmi a v roku 1922 ich aj odkúpil. Odvtedy majú sliačske kúpele štátnu správu a v čase pred druhou svetovou vojnou to boli najrentabilnejšie štátne kúpele v Československu. Štát ako nový vlastník sliačskych kúpeľov im začal venovať náležitú pozornosť. Okrem iného spočívala v ďalšom technickom riešení záchytného zariadenia jednotlivých prameňov minerálnych a termálnych vôd. Za týmto účelom bolo vykonaných niekoľko geologických výskumov. Po ich podrobnom odbornom zhodnotení Štátnym geologickým ústavom v Prahe a po ďalších prípravných prácach sa pristúpilo ku generálnej rekonštrukcii všetkých minerálnych prameňov na Sliači. Rekonštrukciu kúpeľných prameňov, teda hornej pramennej sústavy, uskutočnila firma G. Rumpel v rokoch 1935 – 1936. Hlavným dôvodom rekonštrukcie bol ten, že záchytné zariadenie pochádzajúce spred 40 rokov už nevyhovovalo stále sa zvyšujúcim požiadavkám rastu kúpeľov. Bolo preukázané, že hoci si kúpele vyžadovali stále viac termálnej vody, výdatnosť prameňov neustále klesala. Projekt práce sa zameral nielen na prieskumné a záchytné práce, ale aj na systém využitia týchto vôd. V rámci tohto projektu sa vyvŕtala celá sústava prieskumných objektov, z ktorých ako záchytné boli vrty Ia a IIIa.
Geologické výsledky týchto objektov boli rôzne a vzhľadom na doterajšie názory aj prekvapujúce, najmä z hľadiska teploty minerálnych vôd, obsahu CO2 i výdatnosti. Najlepšie parametre boli zhodnotené vo vrte Ia. Tento vrt, pôvodne vyhĺbený do hĺbky 37,5 m, neskôr do 58,80 m, zachytával termálnu vodu aj zo svojho okolia. V prelivovej výške 372 m n. m., bola výdatnosť prameňov 8,06 litra/s. Teplota vody bola 33,5 ºC. Obsah CO2 cca 1250 mg/l. Keďže vrt Ia, neskôr nazývaný Kúpeľný prameň, zachytával termálnu vodu z celého okolia, zanikol v tom čase aj prameň používaný na pitie „Medokýš“ (pri hoteli Tatra).
Po vybudovaní záchytného vrtu Ia sa zrušili pôvodné bazény aj záchytné šachty a odvtedy je kúpeľná prevádzka závislá na jednom zdroji termálnej vody.
Aj v súčasnosti tento prameň reprezentuje jediný zdroj kúpeľnej liečby na Sliači. Je priamo odkázaná na liečivú sadrovo-zemitú, uhličitú a izotermickú termálnu vodu z najcennejšieho a najvýdatnejšieho „Kúpeľného prameňa“, ktorej vysokohodnotná liečivosť spočíva jednak v prítomnosti značného obsahu kysličníka uhličitého a jednak v priaznivej teplote 33,3 ºC, blížiacej sa telesnej teplote človeka. Jej vysoká hodnota spočíva tiež v prirodzenom fyzikálnom a chemickom zložení bez umelého zásahu, dôsledkom čoho táto voda zaraďuje Sliač medzi renomované kúpele medzinárodného významu. Vo svete sú známe štyri miesta, a to: Argentína, Austrália, Slovensko a Španielsko, v ktorých vyvierajú minerálne pramene prirodzenej izotermickej teploty s vysokým obsahom kysličníka uhličitého. Iba jeden z týchto prameňov sa nachádza v strednej Európe, a to v liečebných kúpeľoch Sliač. Kúpeľný prameň vyviera priamo pod kúpeľným domom. Výdatnosť prameňa je za sekundu cca 5 litrov vody a 10 litrov žriedlového plynu. Voda je klasifikovaná ako prírodná liečivá voda, stredne mineralizovaná, uhličitá, síranovo-hydrogenuhličitanová, vápenato-horečnatá so zvýšeným obsahom vápenatého, horečnatého, fluoridového a síranového iónu, slabo kyslá, nízko termálna hypotonická.
Základom kúpeľnej liečby sú bazénové a vaňové kúpele. Okrem týchto procedúr sa podávajú pacientom tiež obklady a bahenné zábaly, masáže, vodoliečba, elektroliečba rôzneho druhu, rehabilitačný liečebný telocvik atď. Jednou z liečebných pomôcok, využívaných na Slovensku jedine v kúpeľoch Sliač, je žriedlový plyn s obsahom 98 percent kysličníka uhličitého, unikajúci z výverov kúpeľného prameňa, v aplikácii plynových kúpeľov a v podávaní podkožných plynových injekcií.
Voda kúpeľného prameňa účinne pomáha pri liečbe chorôb srdca, ciev, chorôb nervových a ženských, onkologických, pohybového ústrojenstva a ďalších.
Kúpeľný prameň je vyvedený tiež na kúpeľnom nádvorí, vedľa Kúpeľného domu v príjemnom parkovom prostredí, v blízkosti umelej tulipánovej fontány. Okolie prameňa dotvára úhľadná
PITNÉ MINERÁLNE PRAMENE
V minulosti sa v Kúpeľoch Sliač na doplnenie kúpeľnej liečby s väčším či menším úspechom používala i pitná kúra. Slúžili na to pitné minerálne pramene, vyvierajúce v dolnej žriedlovej sústave. Ide o pramene Štefánik, Bystrica, Lenkey a Adam. Sú to zemito-salinické a zemito-železité minerálne vody. Vyvierajú zo zeme v listnatom lese asi 5 minút cesty od stredu kúpeľov juhozápadným smerom. Je zaujímavé, že na malom území s priemerom asi 50 m vyvierajú zo zeme pramene rozdielnej teploty a rozdielneho zloženia.
Pitná kúra sa vykonávala v súčinnosti s procedúrou kúpaním. K tejto liečbe boli využívané z piatich minerálnych prameňov iba tri: Štefánik, Lenkey a Adam. Voda z prameňa Bystrica bola údajne z pitnej kúry vynechaná. Používali ju iba na občerstvenie, neskôr na inhaláciu a do vaňových kúpeľov. Prameň Medokýš vyvierajúci pri hoteli Tatra bol ako pitný neskôr zrušený.
Konzumovanie vody z týchto prameňov brali kúpeľní hostia vážne. Chodili k nim už vo včasných ranných hodinách. Až do nástupu stáleho kúpeľného lekára (asi od polovice 19. storočia) konzumovali vodu v rozdielnych množstvách: od dvoch pohárov až do šestnásť pohárov denne. Ošetrujúci lekár potom presne predpisoval množstvo a druh minerálnej vody, ktorú mal kúpeľný hosť užiť, dokonca aj v akých časových intervaloch.
Pitné liečenie – kúry sa vykonávali minerálnymi vodami pri každom prameni, ktoré boli zvlášť na to upravované. Pri jednotlivých pitných prameňoch stáli takzvané studničné dievčatá z miestnych dedín Rybár a Hájnik, ktoré
podávali kúpeľným hosťom predpísanú dávku vody.
Pramene dolnej pramennej sústavy (pitné), tak ako hlavný Kúpeľný prameň, prešli od roku 1930 výdatnosti minerálnych vôd. Súčasťou týchto prác boli aj rekonštrukčné práce na nadzemných častiach jednotlivých prameňov. Naposledy to bolo v rokoch 1969 – 1982, keď sa povrchová úprava prameňov Štefánik, Bystrica a Lenkey riešila pramennou promenádou. Architektonicky sa na tomto diele autorsky podieľali Ing. arch. Anton Cimmerman, Ing. arch. Milan Gallovský a akad. sochár Ivan Polák. Ilúziu promenády evokovalo stĺporadie zo skla – sklenených stĺpov a výtvarne vkusné pramenné vázy pri jednotlivých prameňoch. Exteriér promenády dotvárali moderné sedacie prvky, kvetináče a osvetlenie. Súčasťou diela bolo architektonické riešenie zastrešenia prameňa Štefánik. V mnohých prípadoch tieto rekonštrukcie priniesli pozitívne výsledky, ale boli i sklamania,
najmä neskoršia devastácia diela.
Sliačske vody sú od dávnych čias, presnejšie od roku 1834 po dnes predmetom častých fyzikálno-chemických rozborov a analýz za účelom kontroly a bližšieho poznania existencie liečebných
zložiek týchto vôd, dôležitých k uplatňovaniu jednotlivých liečebných procesov. V súčasnosti sa sliačske pitné pramene nevyužívajú ako súčasť kúpeľnej liečby pacientov. Slúžia k osvieženiu najmä v horúcich letných dňoch a k ľubovoľnému užívaniu návštevníkmi kúpeľov, obyvateľov Sliača a blízkeho okolia.
Prameň ŠTEFÁNIK
Spomedzi sliačskych pitných minerálnych prameňov sa nachádza najvyššie (v nadmorskej výške 348 m n. m.). Najstaršia písomná zmienka o uvedenom prameni je z roku 1549 v knihe Deadmirandis Hungariae aquis hypomnemation– Správa o podivuhodných vodách Uhorska, kde ho autor Juraj Wernher, kráľovský radca, prefekt Šarišského hradu, spomína v súvislosti s prameňom, z ktorého vychádzali otravné plyny. Píše, že medokýš, ktorý, ako sa predpokladá, má so spomenutým nebezpečným prameňom (dnešný prameň Lenkey) spoločný pôvod a predsa mnohým je tak príjemný, že dokonca i chorým sa žiada z neho piť.
Prvé pomenovanie prameň dostal v roku 1823 podľa arcikniežaťa Jozefa Habsburského, ktorý sa tu v tú dobu liečil a často rád z neho píjaval. Odvtedy vystriedal nie vlastnou vinou celý rad pomenovaní: Jozef, po roku 1919 Pre mnohých kúpeľných hostí však nebola iba osviežujúcim nápojom, ale predovšetkým účinným liekom na rôzne neduhy. Mnohí si ju pri ukončení liečebného pobytu v rôznych množstvách i domov odnášali. Ba našli sa i takí, čo si ju nechávali za daných podmienok z času na čas domov z kúpeľov posielať. Spomínaný doktor Czilchert sa zmieňuje o istom generálovi z Poľska, ktorý trpel na veľmi bolestivú chorobu a len sliačska voda mu dokázala bolesti zmierňovať. Tento generál si ju až do svojej smrti dával dovážať do Poľska.
Podobných prípadov bolo určite viac, a preto sa správa kúpeľov rozhodla vodu z Jozefovho prameňa plniť do fliaš pod názvom Szliatscher Eisenwaser (Sliačska železitá voda) a na objednávku ju rozposielať do obchodov s minerálnymi vodami v celom Rakúsko-Uhorsku. Jedna debna s 35 fľašami stála 4 florény a 25 grajciarov. Píše o tom sliačsky kúpeľný lekár MUDr. Moric Grünwald v knihe Die Eisentherme Sliacz, Budapest 1887 (Železité kúpele Sliač). A ešte k tomu dodáva, že pri Jozefovom prameni obsluhujú kúpeľných hostí „studničné“ dievčatá, ktoré im okrem dávky vody predpísanej lekárom podávajú i dávku čerstvej žinčice – tak isto predpísanú lekárom. Tento nápoj dorábaný z ovčieho mlieka, volaný žinčica, k minerálnym prameňom privážali pravdepodobne miestni chovatelia oviec alebo ich bačovia. Takto získaná „zmiešanina“ sa volala „oceľová žinčica“ a mala údajne dobré účinky na rôzne choroby tráviaceho ústrojenstva.
Už v tom čase sa venovala nemalá pozornosť i okoliu tohto najnavštevovanejšieho pitného prameňa na Sliači. Mnohí balneológovia vtedajšieho Uhorska ho zaraďovali medzi najvýznamnejšie železité minerálne pramene v Európe. Nachádzal sa v pitnom pavilóne, ktorý bol pokrytý plechovou strechou kupolovitého tvaru. Viedol k nemu široký, starostlivo udržiavaný chodník. Vedľa neho sa tiež nachádzal neveľký krytý priestor, využívaný v prípade nepriaznivého počasia.
Samotný prameň, ale aj jeho okolie bolo niekoľkokrát upravované. Naposledy v rokoch 1975 – 1982. Prameň sa nachádza na východnom konci pramennej promenády. Dnes sa k nemu zostupuje mramorovými schodmi zo štyroch strán. Nadzemnú časť prameňa predstavujú štyri vývody rúrok, ktorými samočinne vyteká voda prameňa Štefánik. Nad prameňom sa vypína na troch betónových polovalcoch, zdobených mozaikovým dielom slovenského akad. maliara a grafika Milana Laluhu, symbolické monumentálne zastrešenie v podobe trojuholníka. Podhľad zastrešenia zdobí plastika, ktorá nápadne pripomína podobu lietadla generála M. R. Štefánika. Autorom tohto komplexu je akad. sochár Anton Cepko. Toto dielo vhodne zapadá do kúpeľného prostredia a prispieva k pohodovej atmosfére pobytu návštevníkov kúpeľov.
Prameň, tak ako v minulosti, je i dnes najnavštevovanejším pitným prameňom kúpeľov Sliač a teší sa veľkej obľube.
Prameň Štefánik má z hľadiska hydrogeologického, ale aj podľa chemického zloženia vody, osobitné postavenie, a to nielen v dolnej pramennej sústave, ale medzi všetkými sliačskymi prameňmi vôbec. Je zachytený z hĺbky
25 metrov s výdatnosťou 3,01 l/min. a je najchladnejším prameňom s teplotou 12,5 ºC. Má vysoký obsah oxidu uhličitého a farmakolicky aktívneho železa a najviac kremíka na Slovensku. Zachytenie prameňa, je zvonom z hĺbky 7,7 m. Pre svoju ostrú, kyslú chuť je najobľúbenejším prameňom kúpeľných hostí, ale i obyvateľov blízkeho a vzdialenejšieho okolia.
Jeho voda je prírodná liečivá, nízko mineralizovaná, uhličitá, hydrogénuhličitanová, vápenatá, železnatá so zvýšeným obsahom kyseliny kremičitej, slabo kyslá, studená hypotonická.
Pozitívne účinky pitia možno využiť pri týchto stavoch a ochoreniach:
• nechutenstvo, znížená tvorba žalúdočných štiav
• anémia (chudokrvnosť) spojená s nedostatkom železa
• prevencia aterosklerózy
• osteoporóza
• hojenie rán
• lámavosť vlasov a nechtov
Pitie je možné dlhodobo, denne 1000 – 1500 ml. Preventívne účinky pred vznikom aterosklerózy, resp. zmiernenie priebehu, ochrana kostí a spojového tkaniva je pri dlhodobom používaní. Pri vredovej chorobe žalúdka a dvanástorníka odporúča sa vytrepať oxid uhličitý.
Prameň BYSTRICA
Pôvodný názov Dorotha dostal v roku 1823 po manželke arcivojvodu Jozefa Habsburského Dorotee, rodenej Württemberskej, ktorí tu v kúpeľoch v tom čase pobývali.
Vyviera iba 35 metrov juhozápadne od prameňa Štefánik. Napriek tomu sa od neho líši teplotou, chuťou a chemickým zložením. Má i nižšiu výdatnosť.
Hoci od svojho vzniku patrí k významným sliačskym prameňom, celé desiatky rokov bol hodne zaznávaný a zanedbávaný.
Spočiatku to bola iba obyčajná studňa na povrchu ohradená zábradlím. Kúpeľní hostia a iní návštevníci si naberali z nej vodu tým spôsobom, že pohár uviazaný na špagáte spúšťali do studne a keď sa naplnil vodou, tak ho vytiahli. Píše o tom Jozef Jirout v knihe Sliač – kúpele perla Slovenska (1929). Keďže mnohým hosťom počas naberania vody, pri nakláňaní sa za pohárom, dosť často padali do studne rôzne veci osobnej potreby ako prstene, hodinky, nožíky a iné cenné predmety, majiteľ kúpeľov v neskorších rokoch postavil nad prameňom pumpu, ktorou sa voda čerpala, a studničné dievčatá ju podáva li hosťom. Voda tohto prameňa sa užívala viac-menej iba na osvieženie. Najčastejšie prichádzali k nemu kúpeľní hostia ráno, keď tu predávali miestni chovatelia oviec teplú žinčicu. V minulosti bol prameň obklopený mohutnými košatými stromami, ktoré poskytovali návštevníkom príjemný chládok. Za roky existencie tohto prameňa sa plocha odberného miesta niekoľkokrát zmenila. Dnes voda prameňa Bystrica vyteká na povrch dvojrúrkovým vývodom do kamennej pramennej misy, ku ktorej majú návštevníci kúpeľov voľný prístup. Prameň Bystrica patrí do skupiny sliačskych pitných prameňov v dolnej pramennej sústave a nachádza sa vo výške 343 – 348 m n. m., vzdialený cca 300 m po svahu terénu od „Kúpeľného“
prameňa. Zdroj minerálnej vody bol zachytený v hĺbke 25 m s prírodnou teplotou 22,5 ºC. Voda je hypotonická, vlažná. Výdatnosť prameňa sa pohybuje okolo 2,5 l/min., čo je podmienené zrážkami. Podľa fyzikálno-chemického rozboru ide o vodu prírodnú, liečivú, stredne mineralizovanú, vápenato-horečnatú so zvýšeným obsahom vápenatého, horečnatého, fluoridového a sírového iónu, slabo kyslú, veľmi nízko termálnu, hypotonickú. Dominantné liečivé zložky prameňa sú zhodné s prameňom Adam a sú to: oxid uhličitý, zvýšený obsah vápnika, horčíka, fluóru a obsah síranov v účinnej koncentrácii.
Priaznivé účinky pitia možno využiť pri týchto stavoch a ochoreniach:
• nechutenstvo, znížená tvorba žalúdočnej kyseliny
• znížená tvorba žlče a pankreatických enzýmov
• stavy po operácii žlčníka a žlčových ciest
• funkčné poruchy vyprázdňovania, zápcha
• chronické zápaly a zápaly močových ciest
• porucha tukového metabolizmu
• pri všetkých stavoch spojených so zvýšenou potrebou horčíka (šport, gravidita, dojčenie, ťažká svalová práca)
• prevencia tvorby fosfátových kameňov pri vysokom pH moču
• osteoporóza
Pravidelné a dlhodobé pitie je potrebné konzultovať s lekárom. Jedna kúra trvá 3 – 4 týždne. Denne 1000 – 1200 ml prvá dávka ráno nalačno, 200 – 300 ml v priebehu 15 – 20 minút. Pri zvýšenej tvorbe žalúdočných
štiav, pri vredovej chorobe žalúdka a dvanástorníka vodu zohriať na 38 ºC, vytrepať oxid uhličitý.
Prameň LENKEY
Je určite málo prameňov nielen doma, ale i vo svete, ktorý by v minulosti toľko starostí spôsobil vtedajším učencom, ale aj domácim obyvateľom, ako prameň Lenkey, vyvierajúci ako posledný v dolnej žriedlovej sústave na Sliači. Nad jazierkom, ktoré si okolo seba vytvoril, sa vznášali jedovaté výpary. A keď sa k nemu priblížili vtáci, zvieratá, prípadne i človek, tieto výpary sa im stali osudnými.
Najstaršia písomná zmienka o ňom pochádza z druhej polovice 15. storočia. Upozornil naň Aeneas Silvins Picolomini, pápežský nuncius žijúci za vlády Matej Korvína na uhorskom dvore, neskorší pápež Pius II. Vo svojom geografickom diele „Cosmographia“ píše o ňom ako o prameni so smrtiacimi výparmi. Konkrétnejšie sa o ňom zmieňuje Juraj Wernher, kráľovský radca a prefekt Šarišského hradu v roku 1549, vo svojej práci O podivuhodných vodách v Uhorsku. Píše: „Ak sledujeme vody vo zvolenskej župe, nemôžeme obísť v týchto miestach strž v zemi, povestnú otravnými výparmi, ktoré usmrcujú prelietavajúcich vtákov a rôzne iné živočíchy. Keď sme nad túto strž vystrčili na dlhej tyči priviazaného kohúta, sliepku, mačku alebo psa a nechali sme ich pod vplyvom výparov, tieto živé zvieratá tak rýchlo zahynuli, akoby ich boli uškrtili.“
Nebezpečnému rybárskemu prameňu venoval pozornosť, takmer o dvesto rokov neskôr, aj Matej Bel (rodák z Očovej, svetoznámy polyhistor a geograf). V roku 1708 posiela do Londýna kráľovskej spoločnosti vied správu o jaskyni, ktorá vypúšťa škodlivé pary. O poznatkoch svojho skúmania píše: „Východne od obce Rybáre na vŕšku vyvierajú teplé pramene. Od nich na juh v utešenej dolinke na lúke je jaskyňa, ktorá je oddávna povestná tým, že vypúšťa nebezpečné výpary. Jaskyňa je zarastená krovinami. Voda tu mala takú vlastnosť, že ukladala kremeň, a tak postupom času okolo vlastného žriedla vytvorila kopec.“
Prameň mal pravdepodobne podobu lievika s priemerom vari dvadsať metrov. Vrchol kopca sa usadzovaním neskoršie uzavrel, až sa nakoniec upchal. Následne v spodnej časti kopca vznikol úzky otvor, ktorým vychádzali plyny. Na tomto mieste ľudia nachádzali usmrtené vtáky a ježe. Aj teľce tu kapali pri pasení. Bel ďalej píše: „Túžil som poznať túto jaskyňu, preto som do nej urobil niekoľko výprav. S priateľom sme nad otvor jaskyne zavesili kurča tak, aby bolo vystavené plynom, vychádzajúcich zvnútra jaskyne. Úbohé kurča začalo trepať krídlami a za okamih zdochlo. Pritom sme nič zvláštne nezistili, iba krvavú usadeninu na pľúcach. Potom sme sa spustili do tej priepasti. Museli sme sa však vrátiť, lebo výpary nás začali dusiť a omámili nás. Pokladali sme za potrebné dôkladnejšie skúmať tieto plyny, ktoré tak razom zabíjajú živočíchy. Napokon sme dospeli k záveru, že tieto smrtiace účinky treba pripísať síre. Videli sme mnoho všelijakých vtákov usmrtených okolo tej nešťastnej jaskyne.“
Také bolo resumé bádateľov k tejto záhade. To však treba chápať v dobovej relácii v úrovni dobových možností poznania. Matej Bel ako polyhistor nebol v analytickej chémii a v medicíne až taký erudovaný, aby bol schopný odbornej analýzy zloženia sliačskych vôd. Tento primát patril začiatkom 18. storočia známemu banskobystrickému lekárovi Karolovi Oto Mollerovi, ktorý podľa všetkého prvý analyzoval zloženie vôd na Sliači a stanovil ich medicínske použitie. A Matej Bel ako prvý dokázal, že nie vody hubia živočíchy, ale plyny, ktoré spolu s vodou vychádzajú na povrch. Správne tiež postrehol, že plyn nie je otravný, iba zamedzuje dýchanie. A tým plynom je prirodzene oxid uhličitý a nie, ako sa vtedy domnievali, sírny plyn sírovodík (ktorý je skutočne otravný). Ale to dokázala veda až o niečo neskoršie. Známy slovenský balneológ Augustín Rebro na adresu Mateja Bela poznamenáva, že jeho záujem o sliačske vody nemá len deskriptívny charakter. Má aj charakter výskumný, a čo je veľmi významné, pri svojich výpovediach vychádza z vlastných skúseností opierajúc sa o pomoc iných autorov. Získané poznatky zhrnul v diele „Historicko-geografické poznatky o súvekom Uhorsku“ (1736), a to pri opise Zvolenskej stolice. Ale aj v ďalších prácach, kde nám predstavuje, aký srdečný vzťah mal Matej Bel k Sliaču. Určite k tomu dopomohol aj jeho pobyt v týchto kúpeľoch zo zdravotných dôvodov v roku 1712.
Miestni dedinčania však prechovávali k tomuto miestu so smrtiacimi plynmi veľké nepriateľstvá. Veď tu kapalo vtáctvo, zver a hynul tu aj ich dobytok. Práve pre túto skutočnosť nanosili z okolia kmene stromov, kamene a všetko možné, len aby túto dieru a miesto zahatali. Takto sa snažili zbaviť zla či pekelnej diery (ako ju v nadávkach nazývali). Tak ju utesnili, aby ju z vonku nebolo ani vidieť.
Obávanú smrtonosnú jaskyňu v travertínovom kopci zarastenú tŕním si od čias Matej Bela nikto viac nevšímal. V prvej polovici 19. storočia tu stál už iba obyčajný vŕšok, ibaže mu chýbal vrchol, čím pripomínal tvar krátera. A preto si ho okoloidúci so záujmom, ale aj s určitou nedôverou všímali. Neraz totiž vychádzal z jeho útrob hrmot a iné zvuky.
O jeho ďalší osud sa postaral milovník sliačskej prírody, maďarský plukovník a údajne i básnik Acacius Lenkey. Tento ho dal v roku 1834 odhora po spodok prevŕtať. Po namáhavých prácach boli všetci prekvapení, keď v jeho
spodnej časti objavili výdatný teplý prameň. Aby bol k nemu prístup nielen zhora, ale i zboku, dal zo severnej strany travertínového kopca vysekať otvor, ktorým sa potom vchádzalo do „smrtiacej jaskyne“ s novým prameňom.
Takto pribudol v rybárskych, postupne však už v sliačskych kúpeľoch ďalší pitný prameň. Najprv ho volali prameňom Novým i Bielym. Pri prebíjaní bočného otvoru našli skamenené drevá z ohrady, ktorým bol niekdajší smrtonosný prameň ohradený, aby zvieratá nemali k nemu prístup. V ďalších rokoch prameň premenovali podľa jeho objaviteľa i upravovateľa na prameň Lenkey. Vchádzalo sa k nemu kamenným otvorom akoby do rozprávkovej jaskyne. Do kameňa v stene nad prameňom boli vyryté nasledovné slová: LENKEY FORRÁS 1834 (prameň Lenkey 1834). Denné svetlo sa do jaskyne dostávalo otvorom zhora, odkiaľ tu a tam prenikli slnečné lúče. I tu obsluhovali kúpeľných hostí „studničné“ dievčatá. Bol to prírodný výtvor, aký možno na celom svete nemal páru. V roku 1960 pri celkovej terénnej úprave okolia minerálnych prameňov bol zlikvidovaný. Dnes vyviera voda prameňa, podobne ako aj prameňov Bystrica a Adam, na povrch nerezovými trúbkami do pramennej vázy. Ešte keď v roku 1834 Acacius Lenkey na znak vďaky za uzdravenie svojej dcéry v kúpeľoch Sliač na vlastné úhrady tento prameň upravil, bolo zrejmé, že jeho voda má bohaté liečivé účinky. A keďže i jeho výdatnosť bola uspokojivá, správa kúpeľov sa rozhodla využiť ho aj na kúpeľnú liečbu. V roku 1858 iba niekoľko krokov od prameňa bol vybudovaný vkusný domček švajčiarskeho štýlu. Nachádzali sa tu štyri kabínky s pozinkovanými sedacími vaňami a dva bazény. Vodu na kúpanie čerpali z novoupraveného prameňa. Údajne vodu do vaní nosili kúpeľničky z prameňa v drevených nádobách. Podľa dostupných údajov v uvedenom sedacom kúpeli sa liečili rôzne ženské choroby, okrem iného aj ženská neplodnosť, ale aj hemoroidy a podobne. Prameňu Lenkey sa venovala v minulosti náležitá pozornosť. Bol niekoľkokrát reštaurovaný. Už aj preto, lebo jeho výdatnosť bola nestála, ba neraz úplne prestal tiecť. Medzi domácim obyvateľstvom kolovala pranostika: „Keď Lenkey štrajkuje, čo nevidieť bude pršať“. Najviac sa vykonalo na jeho záchranu počas generálnej opravy – rekonštrukcie minerálnych prameňov na Sliači v rokoch 1935 – 1937. Vtedy sa vrtom až do kremeňov (41 m) zvýšila jeho výdatnosť na 11,4 litra/min. Teplota sa ustálila na 33 ºC a obsah CO2 na cca 1,370 mg/l. Až dodnes má najväčšiu výdatnosť spomedzi prameňov v dolnej žriedlovej sústave a teplota sa tiež nezmenila. Najmä v letných mesiacoch často vídame pri Lenkeyovom prameni návštevníkov, ako si jeho vodou umývajú oči. Údajne posilňuje zrak. Aj tento prameň minerálnej vody patrí do skupiny dolnej pramennej sústavy. Je vzdialený od prameňa „Bystrica“ cca 30 – 40 m smerom na západ. Je najhlbším pitným prameňom na Sliači a predstavuje sčasti kopanú, sčasti vŕtanú studňu, hlbokú 41 m. Voda prameňa má teplotu 22,5 ºC. Voda je klasifikovaná ako prírodná liečivá voda, stredne
mineralizovaná, uhličitá, síranovo-hydrogenuhličitanová, vápenato-horečnatá, so zvýšeným obsahom vápenato fluoridového a síranového iónu, slabo kyslá, veľmi nízko termálna, hypotonická. Typ vody prameňa Lenkey je ako prameň Adam a Bystrica, avšak i so zvýšeným obsahom železa.
Indikácie sú totožné s vodou prameňov Adam a Bystrica + anémie spojené s nedostatkom železa. Voda obsahu je bór a tým je vhodná na výplach očí. Voda sa odporúča (ako európska rarita – podľa univerzitného profesora MUDr. Juraja Hensla, 1951) na liečbu pre rekonvalescentov a chudokrvných, má antibakteriálny účinok a ako vyplachovadlo pri nosohltanových kataroch, na umývanie očí pri kataroch, očnej spojivky atď. Voda má príjemnú chuť.
Prameň ADAM
Tento prameň, ľudovo nazývaný Sliačanka, sa nachádza pod tienistým stromoradím iba pár krokov od kaplnky svätej Hildegardy, postavenej v roku 1855. Na mieste, kde prameň Adam dnes vyviera, rozprestierala sa kedysi bahnistá lúka, kde chodili tunajší pastieri pásť ovce. Traduje sa príhoda, keď raz tadiaľto prechádzalo stádo oviec, baran, ktorý bol z nich najťažší, uviazol v bahne. Úbohému zvieraťu pribehol na pomoc pastier, no ani ten sa nemohol dostať zo zajatia bahna von. Okoloidúci si toho všimli a len horko-ťažko sa im oboch podarilo odtiaľ vyslobodiť. Vtedy sa prišlo na to, že bahnitosť lúčky spôsobuje voda, ktorá nemá odtok. A nebola to obyčajná voda, ale kyselka. O jej ďalší osud sa už postaral gróf Adam Reviczký, dvorný kancelár za panovania cisára Františka I. vo Viedni, ktorý na Sliači v tú dobu pobýval a všimol si toto miesto. V roku 1831 tu dal kopať, aby vode uvoľnil cestu. Kopáči narazili na minerálne žriedlo, a tak vznikol v poradí už tretí minerálny prameň v tejto malebnej sliačskej dolinke. Dostal pomenovanie po svojom objaviteľovi Adam.
Okolo roku 1854 správa kúpeľov poslala vzorku vody z uvedeného prameňa do Pešti na výskum, a keďže prišla odtiaľ priaznivá odpoveď, čo sa týka jej zloženia, začali ju tunajší lekári kúpeľným hosťom predpisovať ako liečivú vodu najmä na problémy žalúdka a tráviaceho systému.
Približne v tomto čase ju známy lekár, rodák z Hronca Daniel Lengyel de Przemysl, odborník na metódy kúpeľnej a pitnej liečby, charakterizoval ako „obsahujúcu veľké množstvo kysličníka uhličitého, čistú, priesvitnú, kyslastej a štipľavej chuti. Nie je slaná a necítiť v nej ani chuť atramentu“.
Pôvodná hĺbka prameňa Adam bola iba jeden meter pod zemou. Po zachytení do mramorového obkladu mal hĺbku 140 cm. Pôvodne mal najväčšiu výdatnosť z tunajších pitných prameňov, neskôr jeho výdatnosť klesla. Nadzemná časť prameňa ústí do kamennej pramennej misy rúrkovým výtokom vody.
Prameň Adam patrí do skupiny pitných prameňov v dolnej pramennej sústave, vzdialený nižšie od ostatných prameňov. Prameň je zachytený z hĺbky 14 m s teplotou vody 22 ºC. Výdatnosť prameňa je zo všetkých pitných prameňov najslabšia, len 0,5 l/min. Voda je klasifikovaná ako prírodná liečivá, stredne mineralizovaná, uhličitá, síranovo-hydrogénuhličitanová, vápenato-horečnatá, so zvýšeným obsahom vápenatého, fluoridového a síranového iónu, slabo kyslá, veľmi nízko termálna hypotonická.
Dominantné liečivé zložky prameňa sú zhodné s prameňom Bystrica. Voda prameňa sa odporúča na liečenie črevných katarov, katarov močových ciest
a obličkových kamienkov.
KÚPELE SLIAČ
Medzi slovenskými kúpeľmi má Sliač polohu naozaj jedinečnú, polohu, ktorá zapôsobí na každého návštevníka dojmom neodolateľne krásnym a pre jeho dušu blahodarným, nezabudnuteľným. Chráňme si nadovšetko tieto
poklady, ktoré sme dostali od prírody akoby darom, venujme im stálu pozornosť, zveľaďujme ich k úžitku súčasným a budúcim generáciám.
Buďme vďační liečivým prameňom za náš dnešok, za historickú dobu zrodu slovka sliač, ktoré pred stáročiami vošlo iste nie náhodou do pomenovania vtedajších rybárskych kúpeľov na kúpele Sliač. Toto pomenovanie Sliač sa pred časom stalo spoločným menom aj pre bývalé obce Rybáre a Hájniky. Sliač je od roku 1969 perspektívne rozvíjajúcim sa kúpeľným mestom, uchádzajúcim sa o prívlastok „Perla stredného Pohronia“. Sliačske kúpele vďaka jedinečnému prírodnému bohatstvu – uzdravujúcim prameňom vôd a liečebným výsledkom – si plne zasluhujú byť kúpeľmi povesti svetovej.
Použité pramene:
Fotografie:
Archív Kúpeľov Sliač, a. s.
Archív Lesníckeho a drevárskeho múzea
Archív autora
Literatúra:
HENSEL, Juraj, 1941. Slovenské kúpele
HUDÁK, Štefan. Kronika Sliač
JIROUT, Jozef, 1929. Sliač kúpele – perla Slovenska
MIŠÍK, Imrich, 1949. Minerálne pramene a kúpele v okolí Zvolena
MIŠÍK, Imrich, 1970. Minerálne pramene okresu Zvolen, I. diel, Kúpeľné pramene
PRAŽÁK, Ladislav, 1928. Kúpele Sliač – Pro praktickou potřebu lékářů a jako informační pomůcku
REBRO, Augustín, 1972. Pramene minerálnych vôd v kúpeľoch Sliač
REBRO, Augustín, 2002. Sliač v balneo literatúre 18. storočia