Ako to vyzeralo kedysi

Prvým oficiálnym prístreškom pre kúpeľných hostí na Sliači bol Hotel Buda postavený v roku 1823, ktorý sa zachoval dodnes. Neskôr vedľa neho postavili krásny klasicistický Hotel PestHotel Hungaria. Okrem hlavných budov sa mohli návštevníci ubytovať v rôznych menších hoteloch alebo penziónoch. Mnohé z nich sa zachovali už len na pohľadniciach a často ani nevieme, kde sa presne nachádzali.

V tridsiatych rokoch 20. storočia sa zmenila tvár kúpeľov Sliač. Konkurz na výstavbu nových hotelov vyhral architekt Rudolf Stockar, ktorý navrhol a postavil Hotel  Palace, Hotel Slovensko a navrhol aj regulačný plán pre celé územie kúpeľov.

Na začiatku 20. storočia si však zachovávali kúpele ešte romantickú atmosféru minulého storočia, čo je zachytené aj na mnohých pohľadniciach s celkovým pohľadom na kúpele. Vzhľadom na to, že v tom čase boli kúpele ešte súčasťou Uhorska, nápisy a pozdravy na nich sú v maďarčine. 

Typický deň kúpeľného hosťa na Sliači v polovici 19. storočia podľa Boženy Němcovej tak, ako ho opísala v liste svojmu manželovi:

Ráno len čo vstane, trocha sa ustrojí a zbehne do kúpeľov, kde sa polhodiny kúpe v bazéne, potom sa pri teplých kachliach rýchlo oblečie a beží k raňajkám. Po raňajkách sa oblečie už poriadne a ide dolu k prameňom; tam vypije dva-tri poháre vody. Hodinku chodí po parku a „pak polehoučku cárám do Hajník k obědu“ k pánovi farárovi Záhorskému. Po obede sa pomaly vracia hore na Sliač. Trochu posedí vo svojej izbe, píše a zasa ide piť medokýš kyslý. Potom sa trochu poprechádza po stráňach.  K večeru  musí ísť do kúpeľa, v tom čiernom víriacom sa zrkadle býva samotnej žene aj úzko. Ani jedna žena sa v ňom nekúpe, je najstudenší. Večer okolo ôsmej je so všetkým hotová, potom si sadne a píše: niekedy len do deviatej, inokedy do jedenástej, keď už všetci spia. „To je můj život na Sliači“, uzatvára.