Rozkvet kúpeľov v 19. storočí

Nové stránky v kronike Sliača sa začali písať od začiatku 19. storočia. Odvtedy možno datovať začiatok rozvoja kúpeľov. Začal sa používať aj názov Sliačske kúpele. V roku 1812 sa zvolenské panstvo podujalo postaviť jednoposchodovú budovu s dvadsiatimi štyrmi izbami pre hostí – Hotel Buda. V roku 1818 bol vybudovaný aj jednoposchodový kúpeľný dom. Z tohto obdobia pochádza aj prvý chemický rozbor prameňov.

Keď v roku 1823 prišiel na Sliač arcivojvoda a uhorský palatín Jozef so svojou manželkou Dorotou, meno Sliača nadobudlo ešte prenikavejší zvuk. Devätnáste storočie bolo pre stavebný rozvoj kúpeľov veľmi štedré. Pobyt a liečenie na Sliači sa začali v strednej Európe vysoko hodnotiť. Vtedy sem prichádzali s nádejou na vyliečenie chorí na vodnatieľku, krivicu, kožné a ženské choroby.

Skladba kúpeľných hostí bola pestrá. Vedľa jednoduchých kúpeľných hostí sa tu zdržiavali aj osobnosti prvej veľkosti. Keď sa v roku 1842 v Banskej Bystrici konal 3. zjazd uhorských lekárov a prírodovedcov, navštívili jeho účastníci aj kúpele na Sliači, kde sa osviežili a zabavili.

Thököličkin dom
Buda a Pest
V kúpeľnom dome

Na Sliači nebola núdza ani o zábavu a pobavenie. Už v polovici 19. storočia hrávala pre kúpeľných hostí hudba a prichádzali sem zájazdové divadelné spoločnosti. Na nedele sem radi prichádzali mešťania zo Zvolena, Banskej Bystrice, ale i z Banskej Štiavnice, Krupiny a Kremnice. Medzi hosťami bývali i bohaté šľachtické rody Radvanských, Ostrolúckych a iné z blízkeho i ďalšieho okolia. V 19. storočí zavítalo na Sliač množstvo slávnych hostí .

Šľachtici sa kúpali v najteplejšom prameni s najväčším obsahom CO2  zvanom „Dominorum“, mešťania v prameni „Civium“ a ostatní, zväčša roľníci, v najchladnejšom „Rusticorum“. Všetky bazény boli prirodzené pisciny, t.z., že boli postavené priamo na prameňoch. Päť chladnejších pitných prameňov Dorota, Jozef, Lenkey, Adam a Medokyš už slúžilo všetkým rovnako.

V roku 1830 sa stali kúpele majetkom uhorského štátu a spravovala ich správa štátneho banského úradu v Banskej Bystrici. Uhorský štát však nemal záujem starať sa o kúpele, do ich výstavby nič neinvestoval a napokon ich predal v roku 1859 Ľudovítovi Ketschovi za 60 000 zlatých, pričom hlavný dozor si ponechal Banský úrad v Banskej Štiavnici. Kúpele menili majiteľa už v roku 1868, kedy ich odkúpila účtovná spoločnosť v Banskej Bystrici. Táto ich odpredala v roku 1873 Rakúskej kúpeľno-stavebnej účastníckej spoločnosti.

Hotel Pannonia
Hotel Buda

 V druhej polovici 19. storočia pribudli v kúpeľoch nové budovy, zväčša hotely: v roku 1863 klasicistický hotel Pešť (neskôr premenovaný na Prahu, v súčasnosti Liečebný dom Detva), v roku 1873 pribudol Hotel Hungaria (neskôr Hotel Slovensko, v súčasnosti Liečebný dom Slovensko), v roku 1889 Hotel Pannonia (dnes Liečebný dom Poľana). V roku 1891 bol vybudovaný nový skleník, práčovňa a drevenými schodmi vo výške prvého poschodia boli spojené hotely Buda – Pešť – Hungaria. Obľube sa tešili aj dva súkromné domy, prispôsobené na ubytovanie hostí – „Thököličkin dom“ (dnes na jeho mieste stojí liečebný dom Amália) a „Szeréničkin dom“. Postupne vznikali ďalšie menšie hotely a penzióny.

O založenie parku sa ešte v roku 1860 zaslúžil istý gróf Russeger. Skleník pre teplomilné rastliny bol založený v roku 1880. Veľký význam pre rozvoj kúpeľov mali vybudovanie železničnej trate Zvolen – Banská Bystrica a otvorenie stanice Sliač-kúpele.

Aj naďalej pribúdali objekty a menili sa majitelia. V roku 1882 kúpele získava  najväčší účastník spoločnosti Juraj Ondrej Lenoir, továrnik z Viedne, francúzsky emigrant, ktorý sa zaslúžil o ďalší rozkvet kúpeľov veľkorysou úpravou parku a cestičiek v okolí prameňov a ďalekosiahlou výstavbou.  V roku 1893 ich Lenoir z vďačnosti za poskytnutie azylu daroval mestu Hessen – Kasselu ako základinu pre založenie a vydržiavanie sirotinca. Následne v roku 1897 prešli kúpele do súkromného vlastníctva, kedy si ich za ročný nájom 30 000 zlatých prenajal E. Schmidt.

 

Použité literárne pramene:
Milan Gajdoš – Sliač, 1977
D. Launer – Kúpele Sliač - História kúpeľov Sliač, 1959
Augustín Rebro - Sliač v balneoliteratúre 18. storočia, 2002