Najstaršia história

Prvá a najstaršia písomná zmienka o sliačskych prameňoch pochádza ešte z roku 1243 (1244). Práve vtedy kráľ Belo IV. povýšil Zvolen na slobodné kráľovské mesto a pri opise jeho okolia a vytyčovaní hraníc chotára sa spomínajú aj minerálne pramene neďaleko mesta.

Niekedy na prelome stredoveku a novoveku sa začínajú sporadicky objavovať v historických dokumentoch správy o liečivých prameňoch. Teplé minerálne pramene poznali ľudia už veľmi dávno – v 16. storočí ich miestni nazývali „Teplicae“. Vo vyšších kruhoch sa po dlhé stáročia udržiaval ich oficiálny názov Thermae Ribariensis, pretože ležali v chotári Rybár.

V roku 1478 k týmto prameňom prišiel kráľ Matej Korvín so svojou manželkou Beatrix a početným sprievodom a vyskúšal, že dobrý chýr o vode a prekrásnom prostredí je pravdivý. O návšteve, prameňoch a ich účinkoch sa dozvedáme  z geografického diela Cosmografia  Aeneasa Silviusa, apoštolského nunciusa na dvore kráľa Mateja Korvína v Budíne.

Rybárskymi teplicami a ich okolím sa nesklamal ani kráľ. Dobré správy o rybárskych prameňoch sa šírili ďalej, zaujímali sa o ne hlavne chorí, ale aj lekári a spisovatelia. Ani uznávaný odborník Juraj Agricola, hlavný mešťanosta a lekár Banskej Štiavnice neobišiel vo svojich spisoch tieto teplice vo svojom diele De natura fossilium. Podrobnejšie píše o nich kráľovský radca Georgius Wernher v knihe De admirandis Hungariaé aquis Hypomnemation (Správa o podivuhodných vodách v Uhorsku) z roku 1551. Pravda, vtedy tu ešte žiadne kúpele neboli, voda voľne vytekala a vrstvila usadeniny minerálov tak ako tisícročia predtým.

Spočiatku si ľudia hodnotu vody plne neuvedomovali. Svojimi účinkami vyvolávala bázeň. Výpary prameňov mali smrtiace účinky na vtáctvo, ktoré si sadalo blízko nich. Ale Georgius Wernher už otvorene píše o liečivosti vody:

„Pri tomto prameni, ktorý zabíja vtákov, keď z neho pijú, nachádza sa kyselka, ktorá, ako sa verí, má spoločný pôvod so smrtonosným prameňom, predsa väčšine ľudí natoľko chutí, že aj chorí sa žiadajú z neho piť.“

Voda z rybárskych teplých prameňov získava čoraz lepšie meno. Dobré správy o ich sa šírili po bližšom i vzdialenejšom okolí. Od polovice 17. storočia prichádzalo sem mnoho chudobných a bohatých ľudí, ktorí sa spoliehali na ich liečivý účinok. V archívnych dokumentoch sa nachádzajú záznamy o dobrých výsledkoch liečby. Už koncom 17. storočia sa tu vyliečil kňaz Michal Miškay z choroby „suchých údov“ a podžupan Tomáš Beniczký z reumatickej choroby.

V roku 1711 župa zvolenská vymenovala pre kúpele na Sliači osobitného dozorcu, ktorý sa staral o poriadok v kúpeľoch. V roku 1726 v spise grófa Marsigliho sú uznávané ako liečivé.

A tak sa nemožno diviť, že sa pramene dostali do pozornosti učencov. K tým najvýznamnejším začiatkom 18. storočia patril Matej Bel, rodák z neďalekej Očovej, ktorého pre veľké znalosti už počas života volali „veľká ozdoba Uhorska“. Matej Bel v roku 1708 vykonal na prameňoch závažné pozorovania a ich výsledky publikoval v spise Kráľovskej spoločnosti vied v Londýne s názvom „Správa o dvoch podivuhodných jaskyniach, jednej ľadovej, druhej škodlivé pary vypúšťajúcej“. Aj vo svojom vrcholnom diele Noticia Hungariae novae sa Matej Bel zmieňuje o Hájnikoch a Rybároch.

Nikto, kto píše o Sliači, by nemal obísť prvú samostatnú knižku o tepliciach pri Rybároch „De Thermis Ribariensibus in Hungaria“. Napísal ju Daniel Wipacher a v roku 1768 vydal v Lipsku. Dnes si ani neuvedomujeme, aký veľký bol jej význam pre propagáciu v Európe. Do tohto obdobia možno položiť počiatky kúpeľov. Pravda, pretieklo dole Hronom nemálo vody, kým sa kúpele dostali na solídnejšiu úroveň.

Použité literárne pramene:
Milan Gajdoš – Sliač, 1977
D. Launer – Kúpele Sliač - História kúpeľov Sliač, 1959
Augustín Rebro - Sliač v balneoliteratúre 18. storočia, 2002